Špeciálna teória relativity ako teória plna nezmyslov

Predstavujete si, že teraz sa s tichým uspokojením pozerám na svoje celoživotné dielo. Ale keď si ho pozriem úplne zblízka, javí sa mi úplne inak. Nie je tu snáď jediný pojem, o ktorom by som mohol tvrdiť, že sa udrží, a vôbec si niesom istý, či som (s touto teoriou) na správnej ceste." A.Einstein v deň svojich 70. narodenín.

Pre niekoho môže byť šokom, že Einstainova teória relativity vôbec nesúvisí s konštrukciou atómových zbraní a využívaní atómovej energie. Populárna predstava, že Einstainova teória relativity, najme jeho slavná rovnica E=mc2, má v teórii štepenia nejaký význam, je úplným nezmyslom. Energia uvoľnená z jadra behom štiepenia je zjednodušene energiou elektrostatického odpudzovania medzi protónmi. Práve táto sila držiaca kladne nabité protóny v jadre pohromade sa pri štiepnej reakcii uvoľnuje. Einsteinova rovnica s tým nemá nič spoločného.

Priemerný občan sa domnieva, že teória relativity je pre našu civilizáciu životne dôležitá. To je však omyl. Teória relativity vo skutočnosti nehraje takmer žiadnu úlohu. Napríklad program Apollo, končiaci pristáním človaka na Mesiaci, bol úspešný vďaka aplikácií fyzika Newtona, pričom teoria relativity tu nehrala žiadnu úlohu. Keby sme teóriu relativity zajtra úplne vypustili z fyziky, nezostala by po nej žiadna medzera.

Špeciálna teória relativity (ŠTR) je vybudovaná na dvoch predpokladoch (postulátoch):
A) Špeciálnom princípe relativity, t.j. na predpoklade rovnoprávnosti všetkých inerciálnych súradnicových sústav. ( fyzikálne zákony sú rovnaké vo všetkých vzťažných sústavách a žiadna z nich nieje preferovaná )
B) Princípe konštantnej rýchlosti svetla vo vákuu c, nezávislej od rýchlosti jeho zdroja a pozorovatela. Dĺžky sa skracujú a čas sa spomaľuje, aby výpočtová rýchlosť ( dĺžka delená časom ) bola vždy konštantná. Paradoxom a problémov, vytvorených týmto predpokladom je ale obrovské množstvo.

Einstein v r. 1907–1915 zovšeobecnil ŠTR i na prípad neinerciálnych súradnicových sústav, čím vytvoril Všeobecnú teóriu relativity (VTR) – jednotnú fyzikálnu teóriu, ktorá opisuje celý hmoto-priestoro-čas. VTR je rozšírením ŠTR pre prípad gravitačného poľa.

A prave VTR a jej špeciálne čiastkové riešenie ŠTR, zmenili náš pohľad na svet začiatkom 20. storočia.

VTR je vybudovaná na troch princípoch:
A) Všeobecnom princípe relativity, t.j. na predpoklade rovnoprávnosti všetkých (inerciálnych i neinerciálnych) súradnicových sústav.
B) = B vo ŠTR
C) Princípe ekvivalencie gravitácie a inercie.

V roku 1917 sa Einstein pokúsil aplikovať svoje gravitačné rovnice na relativistický model vesmíru ( s presvedčením, že vesmír je statický, pričom predpoklad statickosti vesmíru bol v tej dobe úplne prirodzený ). Pretože Einstein žiadne riešenie slúčiteľné so statickým sférickým vesmírom nenašiel, rozhodol sa modifikovať svoje pôvodné gravitačné rovnice zavedením tzv. kosmologického člena, ktorý by mu pomohol stabilizovať vesmír.

Významným medzníkom pri poznávaní relativistického vesmíru bol objav expanzie vesmíru Edwinom P. Hubblom (1889–1953) v r. 1929. Týmto objavom definitívne skončilo statické chápanie nášho pozorovaného Vesmíru a Einsteinov model sférického statického vesmíru bol degradovaný na úroveň teoretickej možnosti. V r. 1930 Arthur S. Eddington (1882–1944) v článku O nestabilite Einsteinovho sférického sveta dokázal, že Einsteinov model sférického vesmíru je iba kvázistatický, pretože ľubovoľne malá fluktuácia by ho premenila na dynamický (expanzívny, alebo kontrakčný).

Einstein – pod dojmom týchto faktov – v r. 1931 uverejnil článok Ku kozmologickému problému všeobecnej teórie relativity, v ktorom sa kozmologického člena vzdal. Neskôr zavedenie kozmologického člena do relativistickej kozmológie označil dokonca „za svoj najväčší životný omyl“, ktorý mu zabránil teoreticky predpovedať kosmologický červený posuv spôsobený expanziou vesmíru.

Dodatočne sa ukázalo, že poznatky relativistickej kosmológie ohľadne dynamiky vesmíru, kritickej hustoty a pod. možno získať aj v rámci Newtonovskej kosmológie pre expanzujúci vesmír.

Einstein (1879–1955) nebol žiadny veľký počtár, aj keď povesti o päťkách z matamatiky sú nepravdivé. Jeho oporou bol priateľ Marcel Grossmann, ktorý mu pomáhal z matematikou, čo by spoluautor s matematickou časťou Všoebecnej teórie relativity. Einstein sa o ňom zabudol zmieniť rovnako jako aj o Voigtovi, Fitzgeraldovi, Lorentzovi, Poincaréovi, Hasenöhrlovi, od ktorých opisoval ( ešte raz ŠTR je založená na matematických rovniciach FitzGeralda a Lorenza ), pričom narozdiel od nich Einstein mohol zverejňovať svoje tézi v renomovaných odborných novinách, len vďaka protekcii vplivného Röntgena. O Einsteinovej žene Mileve, tiež málokto vie, že to bola ona, ktorá kontrolovala a opravovala jeho výpočty.

Röntgen nerozumel matematike a ani Einsteinovým diletantským nápadom. Tak sa Einsteinove elaboráty, spolu so všetkými matematickými chybami, dostaly do Análov fyziky. Tu treba poznamenať, že mnoho matematických chýb, ktoré si Röntgen nevšimol priebežne korigoval Planck, ktorý nechcel strapniť kuratorium Análov fyziky. Röntgenov asistent A. F. Joffe (neskôr člen Akademie vied SSSR) nazval Einsteina "neohrabaným učiteľom so základnej školy".

Einsteinove rovnice poľa z hľadiska matematickej štruktúry predstavujú nelineárny systém desiatich parciálnych diferenciálnych rovníc druhého rádu, preto pre ich riešenie nejestvuje všeobecná metóda. Tento fakt výrazne obmedzuje možnosti ich použitia. Doteraz sa podarilo nájsť iba niekoľko ich presných riešení, i to len za idealizovaných podmienok.

Pri väčšine aplikácií rovníc poľa – vrátane ich aplikácií na celok expanzívneho relativistického vesmíru – ich možno použiť iba v prvom, t. j. newtonovskom priblížení.

V mnohých prípadoch rovnice poľa nemožno použiť dokonca ani v tomto priblížení. V týchto prípadoch môžeme vlastnosti skúmanej relativistickej fyzikálnej reality analyzovať len pomocou úvah (pomocou obyčajného (bežného) uvažovania či zamýšľania sa, bez použitia akéhokoľvek matematicko-fyzikálneho aparátu), t. j. de facto môžeme o nich iba filozofovať.

Objaviteľ izotopie, americký nositeľ Nobelovy ceny Frederick Soddy 30.6.1954 na kongrese nositeľov Nobelovy ceny v Lindau prehlásil:
"Keby sa školák dopustil kardinálného zločinu a upravoval svoje čísla tak, aby sa nakonec dostal ku správnému výsledku, byla by to hanba pre celú školu. Tieto teórie o relativite sú vysoko transcendentnej povahy, na samej hranici bizarnosti a smiešnosti, takže vzniká oprávnená otázka, ako ďaleko ich ešte možno považovať za vedu, pričom podľa môjho názoru musia byť raz konečne označené za krok dozadu, do ríše fantázie a mysticismu."

Mnoho rozporov spočíva už v samotných rovniciach. Nepracuje sa z nimi čisto; systémy pohybúce sa zo svetlom sú hádzané do rovnakého hrnca s tými, které im idú naproti; rýchlosť svetla je v rovniciach zakotvená ako konštanta, takže po dlhom počítání vychádza najavo - ó aký zázrak! - že rýchlosť svetla je konštantná.

Sú to komplikované rovnice, ktoré po preformování (príklad uvediem niššie), predstavujú čistý matematický nesmysel. Podrobne to matematicky rozobral napríklad Gotthard Barth.

Kritiky nebolo málo, bohužial nemali potrebnú publicitu a tak boli umlčané.

Napríklad Ernest Rutherford, označil Teóriu relativity za "žart"; Lenard ju rovno odmietol; H. Straser (rok 1922) z Bernu poukazoval na väčšinu chyb v nejrôznejších derivaciách Lorentzovy transformácie. Lorentz po celý život odmietal einsteinovské interpretácie svojich rovníc. Veľký chemik Nernst, spoločne s Noddackem, predložil v roku 1923 svoju kritiku Berlínskej akadémii. Profesor Ernst Gehrke publikoval dielo "Kritik der Relativitätstheorie" (1924). Teóriu odmietli aj Dayton C. Miller, prezident Americkej Fyzikálnej Spoločnosti, Herbert Dingle, president Britskej Kráľovskej Astronomikálnej Spoločnosti, Herbert Ives, brilantny americký optický fyzik, ktorý sa pričinil o vývin televízie, a po druhej svetovej vojne Louis Essen, britský expert na atómové hodiny a mohol by som pokračovať.

Aj preto výbor, ktorý udeľuje Nobelove ceny, bol v názore na teóriu relativity nejednotný a v období 1910 - 1921 osemkrát odmietol Einsteinovu kandidatúru. Urobil to až v roku 1921 za výklad fotoelektrického javu.

Einsteinova Speciálna teóia relativity je omyl. Zreťelné chyby možno nájsť nielen vo všetkých podpriemerných fyzikálních a myšlienkových experimentoch, ale zjavné základné chyby sú aj v Einsteinových matematických podkladoch tejto teórie. Pri bližšom pohľade na toto odvodenie výjde najevo ohromný skok v logickém slede, ktorý ve zjednodušenom tvare vyzerá takto:


riadok 1: x = a + b — poznámka: term. rýchlosti svetla, c, v tomto bode úplne odpadá

riadok 2: x = a + b * (c2/ c2) — tu je znovu umelo zavedený nedefinovaný symbol c

teraz nechajme výraz (b * c2) symbolizovať znakom y

riadok 3: x = a + y / c2 — symbol c, bol uchránený pred anulováním ukrytím do y v čitateli

Čiže všimnite si, že termín rýchlosti sa v riadku 1 nevyskytuje, ale v riadku 3 sa už objavil, čo je úplne neprípustné. V riadku 2, pritom nebola pridaná rýchlosť svetla, ale len bezvýznamné písmeno c z abecedy.

Toto však nieje jediná fatálna chyba v Einsteinovom odvodení. Premenné sú prideľované ľubovoľne, sú im priraďované odlišné hodnoty, a potom sú výrazy zo začiatku odvozovania, platné iba pred týmito svôjvoľnými zmenami hôdnot, znovu využité akoby ešte stále platily. Pravdou je, že žiadna životaschopná matematická podpora Einsteinovej Špeciálnej teórie relativity neexistuje.

Skutočnosťou je, že jestvuje viac prijateľných teórií, pojednávajúcich o gravitácii. Jedna z nich “Teória Brans-Dickeho” (Brans-Dicke Theory), nieje však taká elegantná ako teória relativity. Je však elegancia ta správna?? Je to správna cesta ?? ( v tom nemal jasno ani Einstein, viď. úvod članku )

Teória relativity je nezlučiteľná so singularitou čiernych dier (a to nevravím o kvantovej mechanike, kde je úplne v rozpore). Ale dokonca vôbec neberie do úvahy zloženie telies, ktoré priestor podľa nej zakrivujú.

O množstvách paradoxov teórie relativity sa nebudem rozpisovať ( napr. priklad z hodinami (ktoré môžu len spomaľovať) známi ako paradox dvojčat a jeho neschopnosť určiť u ktorého dvojčaťa sa čas spomaľuje, príklad idúceho vlaku z neustálym skracovanim metrovej tyče jej prehadzovaním z vlaku a do vlaku, ktorá sa môže len skracovať, kedže "relativistický koreň" má vždy menšiu hodnotu než jedna.

Neexistuje absolutne žiadny argument k podpore tvrdenia, že mechanismus u telesa pohybujúceho sa vysokou rýchlosťou udržujúcí čas spomaľuje, a že preňho platí vzorec Lorentza a Poincarého pre časovú dilatáciu. (Je to znásilnenie pravdy, ako podotkol Jefimenko.)

Pozrime sa bliššie, čo vlastne hovorí za teóriu relativity:

1.VTR tvrdí, že svetlo je vychyľované "časopriestorovým zakrivením" gravitačních polí. Preto by nejaká hviezda, predtím ako by zmizla za Slnkom, musela byť viditeľná o niečo dlhšie, ako sa dalo očakávať, pretože by ich svetlo v istom zmysle muselo obcházať Slnko oblúkom, čo logicky nemožno pozorovať, protože Slnko svieti extrémne silnejšie ako hviezda, ktorú je treba pozorovať. V roku 1919 sledovala britská expedícia zatmenie Slnka v západnej Afrike, přičom potvrdila predpoveď VTR: časopriestor nieje plochý, ale zakrivený v ňom obsiahnutou hmotou. Toto bol Einsteinov nejväčší triumf.

Opomeniem vybavenie expedície v roku 1919, a napíšem len toľko že do súčasnosti bolo vyfotografovaných len o niečo viac ako 500 obrazov hviezd, pri ktorých nemožno povedať, že ohyb svetla a jeho hyperbolická závislosť pri slnečných zatmeniach, by bola overená s takou presnosťou, aby mohla poslúžiť ako dôkaz platnosti teórie relativity oproti konkurenčným teóriam.

Treba si uvedomiť, že Slnko nieje biliardová gulička, ale je to teleso obklopené niekoľko tisíc kilometrov silnou atmosférou, v ktorej panují extrémne vysoké teploty (od 1 do 5 milionov K), a je obklopené elektomagnetickým žiarením.

Je teda logické, že tu sa dráha svetla ohýbať musí. Prehlásiť nejakú teóriu za dokázanú na základe rýchleho záveru, urobeného podľa pozorovania spornej hodnoty, je nielen nečisté, ale načisto nevedecké.

2. čo je to gravitácia podľa teórie relativity?

Einstein ukázal, že gravitácia nieje len "silou", za kterú ju považoval Newton. Vysvetlil, že telesa sú navzájom k sobe priťahováné, protože tažké telesa zakrivujú časopriestor a ostatné telesa putujú nejkratšou možnou cestou po tomto zakrivenom časopriestore. Matematicky Einstein zjistil, že časopriestor je ako napnutá sieť, podobná trampolíne, čiže podľa Einsteina je gravitácia zakrivenie časopriestoru zapričinená hmotnosťou telesa.

obr. Dvojrozmerná vizualizácia pokrivenia časopriestoru. Tá zakrivená geometria, to je vlastne gravitácia. Súradnicový systém je uložený na zakrivenom časopriestore.


Základom fyziky sú pozorovania materiálneho sveta. Pojmy priestor, čas, hmota a energia sú pomocné konštrukcie, používané k porovnávaniu dvoch alebo viac telies alebo stavov. Majú zmsel len vo vzťahu k niečomu inému. Žiadna vec nieje sama o sobe veľká alebo ľahká, vľavo alebo vpravo, žiadny čas alebo priestor nieje krátký alebo dĺhy, pokiaľ nevieme: vo vzťahu k čomu?

Rovnako nezmyselné je hovoriť o "zakrivení priestoru". Zakriviť možno len predmety; priestor tu slúži iba k tomu, aby sme ho mohli popísať. Rovnako nezmyslené je pokúšať sa zakriviť aj čas.

Čiže zopakujme si, Eistein zaviedol neeukleidovskú geometriu časoprostoru (viď obrázok). Tu spomeniem základný problém z rovnobežkami, v neeuklidovskej geometrii by sa rovnobežky pretli. Dokonca táto teória gravitácie hovorí, že dve priamky jednej roviny sa vždy pretnú, neexistujú rovnobežky. To je v priamom rozpore z merania pozadia reliktného žiarenia, ktoré hovorí, že vesmír je plochý, a že dve rovnobežky sa nikdy nepretnú. (prečo ešte táto teória gravitácie nepadla, je to, že nastavenie hmoty je také kritické, že sa tento rozpor z rovnobežkami ignoruje). Einsteinova teória gravitácie, je len jedna z mnohých neúplných teórii opisujúchych gravitáciu, pričom nemusí byť správna, len preto, že je elegantná. (o predpovedi ohybu svetla v gravitačnom poli hviezdy viď. prvý bod)

Čo hovorí o gravitácii napr. teória Brans-Dickeho? (spomínam ju preto, pretože je menej známa ako napríklad M-teória, o M-teórii budem pisat samostatne, pričom obe teórie dokážu plne nahradit VTR).

V teórii Brans-Dickeho vystupujú okrem obvyklých a známých částic a polí tzv. j-pole (s nulovou kľudovou hmotnosťou pole ďalekého dosahu, ktorého zdrojom je hmota),pričom pokiaľ uvažujeme vesmír s približne homogenním a izotropním rozložením hmoty, je toto pole určené predevšetkým vzdialenými zdrojmi (distribúciou hmoty vo vzdialených částiach vesmíru) a bude jen veľmi málo závisieť na prítomnosti blízkých hmôt (ako sú planéty, hviezdy, galaxie) a iba v špeciálnych prípadoch, keď je v bízkosti uvažovaného miesta tak husté nakupenie hmoty ~energie, že gravitačný potenciál je blízký jednej, bude tím podstatne ovplivneno aj j-pole. Tieto situácie by nastali v blízkosti neutronových hviezd a hlavne čierných dier, ktorých fyzika by sa v Bransovej-Dickeho teorii značne lišila od fyziky čierných dier v OTR. V Brans-Dickeho teorii by napr. mohly existovat pozdĺžné vlny j-pole; také "podĺžné gravitačné vlny" by se mohly vyzarovať aj při sféricky symetrickom gravitačnom kolapse.

3. kosmologický červený posun

Z hľadiska relativistickej kozmológie si môžeme predstaviť kosmologický červený posuv ako "rozťiahnutie" priestoru za dobu, behom ktorej sa svetlo zo svojho zdroja, cez tento priestor šíri.

Vlnová dĺžka svetla pri jeho pohybe vesmírom sa zväčšuje postupne, v rôznych častiach, rôzne rychle, podľa toho ako rýchlo sa momentálne priestor rozpínal. Veľkosť červeného posuvu, je priamo úmerná tomu, o koľko sa vesmír roztiahol, za dobu behom ktorej k nám svetlo putovalo.

Výsledný červený posun, teda závisí na vzdialenosti pozorovaného objektu a na dynamike rozpínania priestoru. Z vlnovou dĺžkou svetla sa však deje neuveriteľná vec.

Vlnová dĺžka svetla sa pri tomto pohybe expandujúcim priestorom v dôsledku prírastku vlnovej dĺžky (posuvu k červenej hranici spektra), stráca svoju energiu, pričom špeciálna teória relativity hovorý, že táto energia sa navždy stratila!!! Ako sa môže len tak niečo stratiť ?? Podľa všobecnej teórie relativity sa zákon zachovania energie nemusí zachovávať. To mi pripadá ako čistý nezmysel, založení na zúfalom filozofovaný o povahe priestoru a času.

Prehlasenie Fredericka Soddyho, ktorého som už citoval, nadobúda jasnejší význam:
"Tieto teórie o relativite sú vysoko transcendentnej povahy, na samej hranici bizarnosti a smiešnosti, takže vzniká oprávnená otázka, ako ďaleko ich ešte možno považovať za vedu, pričom podľa môjho názoru musia byť raz konečne označené za krok dozadu, do ríše fantázie a mysticismu."

4. gravitačný červený posun

Ak svetlo prechádza, z miesta z väčšieho gravitačného potenciálu do miesta s nižším potenciálom, jeho fekvancia by sa mala znižovať – tzv. gravitačný červený posun.
Takýto vysoký červený posuv možno očakávať, aba u masivných kompaktných hviezd ako sú napr. biely trpaslíci, ktorý majú na povrchu gravitačný potenciál o jednu až dva rady silnejšie, preto pre z rovnanie s relativistickými predpovediami sa hodia iba jasný biely trpaslíci, ktorý sú súčasťou dvojhviezd aby bolo možné určiť ich hmotnosť. Takéto, merania aj vďaka nepresnostiam v meraní sú v zhode asi s 20% teoretickou hodnotou červeného posuvu. Stači to??? Zrejme nie....

V literatúre sa uvádza, že tento gravitačný červený posun, bol overený červeným posuvom z povrchu Slnka (pri korekcii Dopplerovho posunu a prúdenia horkých plynov na povrchu Slnka) s presnosťou asi 5%., pričom z rôznych literarnych zdrojov sa vyslovene píše, že tento efekt možno pozorovať len pri bielych trpaslíkoch. Jediné čo mohlo byť potvrdené pri tomto pozoraný Slnka je Mößbauerov jav.

Sledovanie gama paprskov a ich resonancia v plynoch (Dopplerov účinok, tak isto rozširuje gama spektrum paprska), pričom tieto gama paprsky prechadzajú od nestabilného vysokoenerge-tického stavu, ku stabilnému stavu. Táto emisia a následná absorbcia sa nazýva rezonancia. V podstate ide o vzájomné ovplyvňovanie jadier atómov.

5. stáčanie perihélia planét (najme Merkúra za storočie)

(članok budem postupne dopĺnať)

Je štandardný kozmologický inflačný model správny?

V 90-tych rokoch 20. storočia – na základe výsledkov rôznych astronomických pozorovaní, vrátane výsledkov COBE – sa začali objavovať rôzne správy o tom, že náš pozorovaný expanzívny relativistický vesmír je „plochý“ („euklidovský“), alebo veľmi blízky „plochému“.

Neskôr bola presnejšia mapa reliktného žiarenia zostavená pomocou družice WMAP. ( rok 2001, viď. obrázok: )

Farby na mape reliktného žiarenia sú miesta s rôznou teplotou. Oblasti s vyššou teplotou sú červené a chladnejšie modré. Tento obrázok predstavuje to, že po Big Bangu sa vesmír ihneď po otvorení premenil na dosku do takmer ideálnej roviny ( žiadna guľa ako sa dovtedy myslelo ).

Podľa štandardného modelu je vesmír homogénni a izotropní a rozpína sa zo singularity ( veľké-ho tresku, ktorý mohol, ale nemusel byť úplne chaotický ).

Na začiatku inflácie bol rozmer bubliny asi 10^-30 cm,( pre porovnanie jadro atómu má polomer asi 10-17 cm. ), ale aby sme dostali, plochý vesmír taký aký ho pozorujeme behom inflácie sa tento rozmer musel zväčšiť asi 10^5000 krát. Na konci inflácie teda mala bublina rozmer asi 10^5000 cm, ale na celý pozorovateľný vesmír v tomto okamžiku pripadalo len niekoľko centimetrov. Čiže v tomto prípade sa náš vesmír nachádza vo vnútri obrovskej bubliny.

V priebehu rozpínania vesmíru klesala jeho hustota a teplota, pričom sa predpokladá že expanzia vesmíru bola adiabatická s drobnými fluktuáciami. ( s ktorých neskôr vznikli galaxie ). Podľa Lindeho (ruský fyzik ) inflačná vývojová fáza vesmíru začala v momente „big bangu“ a trvala do kozmologického času t 10^–37 s. Pričom aby bol vesmír plochý, musí byť počiatočná rýchlosť expanzie, takmer rovná únikovej rýchlosti.

Napríklad v čase 10^-38 s, sa mohol pomer hustoty vesmíru a kritickej hustoty odlišovať až od jednej na 56 desetinnom mieste. Pokiaľ by hustota bola rovná presne kritickej hustote, potom by bol vesmír plochý, s parabolickou geometriou a rozpínal by sa presne únikovou rýchlosťou. Štandardní inflační model nedokáže toto nastavenie hustoty vysvetliť ( treba si uvedomiť tú potrebnú obrovskú zhodu z únikovou rýchlosťou ) . Ak by sa tak nestalo vesmír by už dávno skolaboval, alebo naopak by sa rýchle rozptýlil a nevznikli by galaxie.

Ďalším problémom štandardného modelu je delenie vesmíru na tzv. kauzálne horizonty, a "dohoda" hmoty na tom, že sa rozloží homogénne a izotropne a dostane sa tak do termodynamickej rovnováhy. Aby sme si uvedomili, kde sa v tomto modeli nachádzame, tak v dobe pred infláciou, t.j. 10^-38 s, sa vesmír skladal z najmenej 10^84 kauzálne nezávislých oblastí.

Oblasť fázového prechodu je daná vzdialenosťou, v ktorom v danom kozmickom čase urazí svetlo od veľkého tresku. Keď mal vesmír iba jeden rok, svetlo mohlo putovať iba jeden rok. Vesmír sa preto zákonite rozkladá na horizonty (na ich hraniciach bodové poruchy – magnetické monopóli ), ktorého jednotlivé fragmenty sa nemôžu vidieť. Inflácia tento fakt po špičkách obchádza.

Trvá na tom, že pre svetelnú vlnu v rozpínajúcom sa vesmíre je vzdialenosť od bodu štartu väčšia ako vzdialenosť, ktorú fotóny urazili. Dôvod: expanzia medzičasom rozpínajúci sa vesmír zväčší. Predstavme si vodiča, ktorý cestuje v aute rýchlosťou 60 kilometrov za hodinu. Šofér prekonal 60 kilometrov, ale ak sa cesta v danom čase predĺžila, potom musí byť vzdialenosť od východiskového bodu logicky dlhšia.

Inflačná teória uprednostňuje rýchle rozpínanie sa časopriestoru (vesmíru). Z inflačnej teórie vyplýva, že vďaka rýchlej expanzii raného vesmíru bol dosah svetla úžasne veľký. Iba tak mohli rozptýlené fragmenty vesmíru navzájom komunikovať a udržať si rovnakú teplotu a hustotu. Keď sa inflačná expanzia skončila, tieto oblasti začali strácať kontakt.

Najnovšie modeli však ukazujú, že vzdialené ( „protiľahlé“ ) oblasti vesmíru sa od seba rozletia príliš rýchlo na to, aby sa stačili „dohodnúť“ že sa majú usporiadať tak, aby vesmír neskôr vykazoval dokonalú homogenitu a izotropiu, v celom vesmíre. Na druhej strane pôvod nehomogenít v menšich meradlách ( kopy galaxii, galaxie, hviezdy ) štandardný inflačný model rovnako nieje schopný vysvetliť.

Mimo možnosti štandardného kosmologického modelu, je takisto problém byryonové asymetrie vesmíru, t.j. prečo vo vesmíre prevláda hmota nad antihmotou. ( antihmota sa takmer nevyskytuje ). Taktiež nedokáže odpovedať na otázku, čo spôsobilo, to, že sa vesmír v počiatočnom štádiu rozpínal rýchlosťou vyššou ako je rýchlosť svetla, odkiaľ sa táto sila vzala, ktorá následne spôsobila infláciu, prečo pôsobila len po určitu dobu, a prečo zmizla.

Častice v rannom vesmíre vznikali vždy iba v pároch, t.j. každú hmotnú časticu spravádzala antičastica. Dôsledkom toho, by žiadna hmota nemala existovať. Dá sa predpokladať, že počiatočná asymetria v rozložení častíc a antičastíc, by veľmi rýchlo zanikla v inflácii. Z toho nám vyplýva, že asymetria musela vznikňúť vo veľmi skorom štádiu. A to je pre inflačných fyzikov poriadne tvrdý oriešok. ( v podstate by padol mýtus o dokonalej symetrii ).

V r. 1987 Saul Perlmutter zahájil ambiciózny program na spresnenie modelových vlastností vesmíru, založený na pozorovaní vzdialených supernov. Do r. 1999 sa Perlmutterovi a jeho spolupracovníkom podarilo objaviť 42 vzdialených supernov s červeným posuvom z = 0,18 – 0,83. Pozorované supernovy sú približne o 20% matnejšie, než sa podľa „štandardného modelu vesmíru“ očakávalo. Vysvetlenie je len jedno: Supernovy sú ďalej než by teoreticky – podľa „štandardného modelu vesmíru“ – mali byť. Ak by sa výsledky získané Perlmutterom a jeho spolupracovníkmi potvrdili, znamenalo by to koniec „štandardného modelu vesmíru“, pričom už teraz sa súčasná relativistická kozmológia – reprezentovaná „štandardným modelom vesmíru“ ocitla v kríze.

Najzákladnejším problémom ako z fyzikálneho, tak z filozofického hľadiska, je problém singularity a s ním súvisiaca konečnosť vesmíru v čase. Podľa Friedmanových kosmologických modelov mal vesmír v každom prípade svoj singulární počiatok, zatiaľ čo zákony zachovania elektrického, baryonového a leptonového náboja, rovnako aj niektoré filosofické argumenty, hovoria v prospech večnej existencie vesmíru.

Myšlienka, že vesmír nevznikol veľkým treskom mala vždy svojich zástancov v radoch astronómov.

Pri porovnaní šiestich kľúčových parametrov galaxií, ktoré popisujú ich individuálne vlastnosti ( hmotnosť, veľkosť, uhlový moment rotácie, svietivosť... ) boli zistené súvislosti medzi nimi a tým bol stanovený záver, že existuje nejaký iný skrytý parameter, ktorý je pre všetky objekty spoločný. Pritom štandardný kozmologický model tomu plne protireči, kedže vychádza z náhodnosti a nesystémavosti vzniku protogalaxií.

V poslednom čase boli objavené veľké štruktúry vesmíru, ktoré sú príliš veľké aby sa dali zladiť z teóriou Big Bangu. K vytvoreniu týchto štruktúr by pri predpokladanej rýchlosti týchto objektov bolo treba až 150 miliard rokov ( pričom vesmír ma necelých 14 miliard rokov ).

Už v roku 1991 Will Saunders a 9 ďalších astronómov publikovali výsledky merania červeného posuvu celej oblohy Infračerveným Astronomickým Satelitom. Tento prehľad ukázal existenciu omnoho väčšieho počtu masivních supergalaxií, ako by bolo možné vysvetliť teóriou Big Bangu.

Pri nových meraniach koncentrácie hmoty boli objavené veľmi prázdne oblasti vesmíru, pričom jedna z prázdnych oblastí je tak veľká, že nieje možné určiť kam sa až rozklada. Dokonca jedno takéto miesto ma priemer 3,5 miliárd svetelných rokov.

Dôležitým kritériom správnosti či pochybnosti kosmologickej teórie je jej schopnosť predpovedať vzhľad dnešnej veľkorozmerovej štruktúry vesmíru, pričom aj tu teória Big Bangu zlyháva.

Aj práve preto sa v súčasnosti dostáva do popretia M – teória, ktorá nepotrebuje infláciu, nevy-žaduje záhadné sily, ktoré by tu infláciu zastavili, a zodpovedá všetky otázky od superinterakcie, až po vznik mikrovlnného radiového pozadia. M – teória ma na to, aby sa stala hlavným prúdom kozmológie a poslala kozmologický inflačny model ( teóriu Big Bangu ) na smetisko dejin.

( o historii vzniku teórie veľkého tresku je niečo napísané tu: )http://vira.cz/knihovna/index3.php?sel_kap=180&sel_kniha=4&sel_kniha_nazev=Jiří Grygar - věda a víra&sel_kniha_autor=Grygar Jiří